Život Prešova
online
online
Naši bývalí prezidenti: Ludvík Svoboda (1968 - 1975)
22.03.2009 Celý región
Predposledný komunistický československý prezident, armádny generál Ludvík Svoboda sa stal prezidentom Československej socialistickej republiky v období Pražskej jari 1968, po abdikácii Antonína Novotného.Mal byť osobou, ktorá mala nájsť kompromisy medzi dvoma tábormi komunistov v roku 1968. Funkciu prezidenta zastával v období od 30. marca 1968 do 29. mája 1975. Hoci sa jeho zdravotný stav od apríla 1974 zhoršoval, nechcel sa vzdať funkcie prezidenta. Federálne zhromaždenie muselo prijať zvláštny zákon, na základe ktorého ho zbavili prezidentskej funkcie.
Ludvík Svoboda sa narodil 23. novembra 1895. Pochádzal z Hroznatína pri Třebíči. V roku 1915 nastúpil ako dvadsať ročný do rakúsko-uhorskej armády, bol účastníkom prvej svetovej vojny a v roku 1916 v Kyjeve vstúpil do československých légií. Po vojne pracoval na otcovom statku.
Od roku 1922 bol aktívnym dôstojníkom československej armády, v jej hierarchii v rokoch 1922-1931 prešiel viacerými funkciami. Okrem iných bol v tom období i jedným z veliteľov práporu na Podkarpatskej Rusi, neskôr učil na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave.
Po nacistickej okupácii Čiech sa zapojil do odboja, utiekol do Poľska, kde velil vznikajúcej československej zahraničnej vojenskej jednotke v Krakove, v septembri 1939 aj s vojakmi padol do sovietskeho zajatia. V Sovietskom zväze sa zblížil s československou komunistickou emigráciou, stal sa veliteľom 1. československého samostatného práporu, ktorý sa formoval v meste Buzuluk. Jednotka sa postupne rozrástla na armádny zbor a Svoboda kráčal po rebríčku vojenských generálskych hodností. V auguste 1945 ho vymenovali do hodnosti armádneho generála.
Po návrate do Československa vstúpil Ludvík Svoboda do politiky ako minister národnej obrany (1945-1950). Ako nadstranný minister obrany v podstate podporil v roku 1948 februárový puč a krátko po ňom vstúpil oficiálne do KSČ.
Začiatkom 50. rokov, v dobe procesov, keď medzi sebou súperili jednotlivé stranícke mocenské centrá ho z politiky odstránili. Po roku 1954 sa pomaly vrátil na politickú scénu.
Svobodova činnosť počas okupácie Československa v auguste 1968 nie je všeobecne celkom jasná. Odmietol vymenovať v auguste 1968 kolaborantskú robotnícko-roľnícku vládu, dosiahol rokovania v Moskve. Podporoval reformné Dubčekovo krídlo, neskôr sa zaslúžil o to, aby reformní predstavitelia podpísali tzv. Moskovský protokol, ktorý legalizoval pobyt sovietskych vojsk po roku 1968 na našom území. Po nástupe Husákovho vedenia v strane v apríli 1969 podporil proces tzv. normalizácie a konsolidácie spoločnosti na marxisticko-leninských pozíciách.
Zomrel v Prahe 20. septembra 1979. Svoje zážitky z bojov druhej svetovej vojny zobrazil v knihách Z Buzuluku do Prahy (1960) a Cestami života (1971). Je nositeľom mnohých politických a vojenských vyznamenaní.
Ludvík Svoboda sa narodil 23. novembra 1895. Pochádzal z Hroznatína pri Třebíči. V roku 1915 nastúpil ako dvadsať ročný do rakúsko-uhorskej armády, bol účastníkom prvej svetovej vojny a v roku 1916 v Kyjeve vstúpil do československých légií. Po vojne pracoval na otcovom statku.
Od roku 1922 bol aktívnym dôstojníkom československej armády, v jej hierarchii v rokoch 1922-1931 prešiel viacerými funkciami. Okrem iných bol v tom období i jedným z veliteľov práporu na Podkarpatskej Rusi, neskôr učil na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave.
Po nacistickej okupácii Čiech sa zapojil do odboja, utiekol do Poľska, kde velil vznikajúcej československej zahraničnej vojenskej jednotke v Krakove, v septembri 1939 aj s vojakmi padol do sovietskeho zajatia. V Sovietskom zväze sa zblížil s československou komunistickou emigráciou, stal sa veliteľom 1. československého samostatného práporu, ktorý sa formoval v meste Buzuluk. Jednotka sa postupne rozrástla na armádny zbor a Svoboda kráčal po rebríčku vojenských generálskych hodností. V auguste 1945 ho vymenovali do hodnosti armádneho generála.
Po návrate do Československa vstúpil Ludvík Svoboda do politiky ako minister národnej obrany (1945-1950). Ako nadstranný minister obrany v podstate podporil v roku 1948 februárový puč a krátko po ňom vstúpil oficiálne do KSČ.
Začiatkom 50. rokov, v dobe procesov, keď medzi sebou súperili jednotlivé stranícke mocenské centrá ho z politiky odstránili. Po roku 1954 sa pomaly vrátil na politickú scénu.
Svobodova činnosť počas okupácie Československa v auguste 1968 nie je všeobecne celkom jasná. Odmietol vymenovať v auguste 1968 kolaborantskú robotnícko-roľnícku vládu, dosiahol rokovania v Moskve. Podporoval reformné Dubčekovo krídlo, neskôr sa zaslúžil o to, aby reformní predstavitelia podpísali tzv. Moskovský protokol, ktorý legalizoval pobyt sovietskych vojsk po roku 1968 na našom území. Po nástupe Husákovho vedenia v strane v apríli 1969 podporil proces tzv. normalizácie a konsolidácie spoločnosti na marxisticko-leninských pozíciách.
Zomrel v Prahe 20. septembra 1979. Svoje zážitky z bojov druhej svetovej vojny zobrazil v knihách Z Buzuluku do Prahy (1960) a Cestami života (1971). Je nositeľom mnohých politických a vojenských vyznamenaní.
0
www.ZIVOTPO.sk
